Dvojrozhovor s expertkami na kurikulum (obsah a spôsob vzdelávania)
Obe majú za sebou desaťročia pedagogickej praxe, počas ktorej na školách zdokonaľovali komplexný prístup k vzdelaniu a medzipredmetové vzťahy. Dnes disponujú nápadmi, ktoré v období zmien potrebujeme – aby zo škôl vychádzali absolventi, ktorí si poradia aj v náročnom 21. storočí. Viera Grohová a Mária Smreková.
VIERA GROHOVÁ
Pani Grohová, Štátny pedagogický ústav vás oslovil, aby ste ako konzultantka a metodička pracovali so školami, ktoré sa rozhodli zapojiť sa do pilotného overovania. Spolupracujete s viacerými. Projekt deklaruje úsilie realizovať na Slovensku reformu, aby sme neťahali za kratší koniec v porovnaní s inými krajinami. O čom je pilotné overovanie?
Pilotné overovanie je odpoveďou na situáciu, do ktorej sa školské vzdelávanie dostalo po období pandemickej krízy s uzavretými školami pri niekoľkomesačnej realizácii dištančného vzdelávania v domácom prostredí žiakov.
Školy si zapojením sa doň môžu upraviť rámcové učebné plány. Dostali k dispozícii upravené ciele a obsah vzdelávania, ktoré sú rozvrhnuté do jednotlivých cyklov tak, aby si školy mohli: upraviť obsah vzdelávania vzhľadom na potreby svojich žiakov; každý žiak mohol plynulo a v súlade so svojím tempom a schopnosťami pokračovať vo vzdelávaní; školy nemuseli mechanicky presúvať učivo z ročníka do ročníka a rýchlo doháňať zmeškané učivo; získali viac flexibility a voľnosti pri potrebnej úprave svojich školských vzdelávacích programov a mohli sledovať nárast učebných výsledkov žiakov v dlhších vzdelávacích etapách (cykloch vzdelávania). Jednotlivé cykly sú štruktúrované nasledovne:
- 1. cyklus – 1. – 3. ročník
- 2. cyklus – 4. – 5. ročník
- 3. cyklus – 6. – 9. ročník
Školy, ktoré majú záujem o použitie tejto úpravy vo vlastných školských vzdelávacích programoch, sa môžu prihlásiť do programu pilotného overovania, môžu dostať konzultanta a poradcu, ktorý ich bude sprevádzať na ceste realizácie uvedených zmien.
Že oslovili práve vás, tak to nie je až také veľké prekvapenie. Priblížte, ktoré prvky ste považovali vy vo vzdelávaní za najdôležitejšie, keď ste viedli Spojenú školu v Poprade?
Napovie to všetkým už samotný názov školského programu tejto školy. Nazvali sme ho Škola pre každého – škola na každý deň. Najdôležitejšie je mať v centre pozornosti v škole „každé“ dieťa. Nechceli sme len hovoriť, čo nerobí a čo sa mu nedarí. Chceli sme skutočne poznať jeho potreby a v praxi sme si tieto informácie zabezpečili o deťoch už v materskej škole pomocou projektu, ktorý sme nazvali IVKO. Takto sme už pred vstupom do školy poznali, aké dieťa k nám prichádza a čo od nás potrebuje. A potom sme ho v základnej škole učili fungovať v role. V každom ročníku sa volala inak, napr. v 5. spolužiak, v 6. stopár a v 7. dobrodruh.
Pomocou týchto metafor sme mohli viesť so žiakmi dialóg a dohodnúť sa s nimi, ako budeme spolupracovať a do tvorby akého produktu chceme, aby vložili svoju energiu. A tak napr. siedmak, ktorý si podľa obrázku myslel, že bude fungovať ako dobrodruh, postupne zistil, že to, čo sa naučil, zažil či získal skúsenosť chce od neho, aby sa stal „druhom dobra“ na Zemi a zapojil sa riešenia jej problémov, napr. klimatických zmien. Aby sa z pozície pasívneho pozorovateľa prepracoval do roly tvorcu. O to nám v škole išlo.
Čo pokladáte pri vyučovaní za kľúčové?
Prácu s textom. My sme ho v škole považovali za komunikačné médium i univerzálny nástroj vzdelávania. Prepájal prácu nás všetkých, lebo ho nájdeme v rôznych podobách. Aj v umení. Dnes už vznikajú tzv. multimodálne či multimediálne texty. Žiakovi môže poslúžiť aj ako učebný zdroj, ktorý používa a ten ho sprevádza na ceste jeho učenia.
Význam textu vo výučbe sme videli aj v tom, že umožniť žiakom osvojovať si uvedené „kódy“ (jazyk) ako aj spôsoby, ako sa najprv stať aktívnymi konzumentmi informácií a potom sa spolupodieľať na „tkaní“ nových textov, stať sa aj ich plnohodnotnými tvorcami a nositeľmi.
Potom už ako aktér má na niečo vlastný názor. Popritom sa učí pracovať so zdrojmi, čítať texty, hodnotiť ich i vyvodzovať závery. Teda – hovoriť svoj názor na základe zistených faktov. Je to namáhavá cesta, ale keď ňou neprejdeme a nebudeme sa takto so žiakmi učiť, budeme zaplavení stále väčším množstvom hoaxov.
Čiže kritické myslenie?
Áno, nielen analýza, ale aj hodnotenie, tvorba úsudkov, syntéza, nové riešenia. Z takto nastaveného procesu vznikajú nové a originálne myšlienky. Väčšinou totiž neexistuje len jedna správna cesta, jedno riešenie. Preto by sme sa nemali učiť len teórie, ale pracovať aj s dilemami, aby sme sa vzájomne naučili rešpektovať. Kurikulum umožňuje dať do súvisu všetky tieto prvky, prostriedky a procesy v škole.
Ako vnímate, že v porovnaní so zahraničím sa v rebríčkoch gramotnosti neposúvame vpred, skôr stagnujeme?
Som za to, aby prebiehali rôzne testovania, medzinárodné merania PISA, alebo aj naše Testovanie 9. Čo by som však nerobila, sú rôzne porovnávacie rebríčky jednotlivých škôl. Každá je iná.
Podstatné je, že dosiahnuté výsledky má škola podrobiť analýze, ktoré úlohy a ako jej žiaci zvládli, čo robí problém, čo musíme v praxi školy nastaviť inak, naučiť sa riešiť aj úlohy, ktoré si vyžadujú vyššie úrovne myslenia. Aj pred takými úlohami bude náš žiak v živote stáť. Máme si klásť a odpovedať na otázky, či sme dosiahli výsledky, ktoré sme spoločne chceli. Keď chceme, aby sme všetci mohli obrazne povedané rásť, tak potrebujeme siahať po svojich métach či svojich snoch. Vtedy budeme pociťovať, že sa niečo podarilo alebo aj nepodarilo. Čo s tým však môžeme urobiť? Takýmto prístupom vytvárajú školy žiakom podmienky, aby sa v nich dobre cítili, lebo pravidelne menia to, čo potrebujú. A nezabúdajme na to najhlavnejšie. Že každý vytvorený koncept, ktorý sa neoverí v praxi, je len obyčajná špekulácia.
MÁRIA SMREKOVÁ
Pani Smreková, ako z vás prax urobila expertku na prepájanie predmetov a v širšom zmysle na tvorbu obsahu vzdelávania?
Myslím, že sa to začalo už v detstve. Pochádzam zo 7 detí. Do svojich šiestich rokov som vyrastala v Hronci pod Chopkom, často som bola sama v prírode. Vzbudzovala môj záujem a boli v tom aj emócie. Nakoplo ma to… Študovala som fyziku a chémiu a vždy som vnímala spojitosť medzi týmito oblasťami. Chémia bola pre mňa postavená na fyzike. Spomínam si, ako ma skúšali neskorší dvaja ponovembroví ministri školstva – Ladislav Kováč a Ján Pišút. Hlavne ten druhý sa vedel krásne „prepýtať“ k výsledku.
Keď som prišla učiť na gymnázium do Dunajskej Stredy, boli tam štyria bystrí chlapci, ktorí sa nielenže zúčastnili na chemických olympiádach, ale dokázali aj vysvetliť veci spolužiakom. Neskôr som prešla do Bratislavy a v roku 1991 sme založili 1. súkromné gymnázium na Bajkalskej. Už o rok neskôr sme tam začali s projektom medzipredmetového tímového vyučovania. A za 30 rokov sme to vyšperkovali…
Tento rok si napríklad dve dievčatá vybrali tému genetické modifikácie. Sprostredkovali sme kontakt s laboratóriom MEDIREXU k odbornej konzultantke MUDr. Renate Lukačkovej. Dievčatá zistili, aké sú možnosti úpravy génov a podelili sa s vedomosťami a zážitkami so spolužiakmi na dvojhodinovej prezentácii a článku na našom webe. Ja sama som sa veľa naučila len z toho, čo uviedli. Vždy ide o témy, ktoré si žiaci sami vyberú. Najprv sme sa ich snažili viesť k témam, ktoré by dopĺňali obsah nášho učiva. Napokon sme však zistili, že každá téma, ktorá ich zaujíma, súvisí s obsahom učiva a ide do hĺbky.
Na čo ste ešte prišli?
Pri prepájaní predmetov je dôležité, aby to „chytilo“ učiteľov aj žiakov. Vtedy sa všetci naučia najviac. V našich podmienkach skúšali aj integrované učenie dvoch prírodovedných predmetov tak, že ich na hodine vyučujú dvaja učitelia spolu, napríklad fyzik a chemik.
Prečo je chémia postrachom slovenských detí?
Problém je, že sa učí naspamäť. Deti ju potrebujú mať vysvetlenú jednoducho a zrozumiteľne, aby ju pochopili. Ide o to, aby učiteľ pomohol deťom vytvoriť si súčasnú predstavu o stavbe atómu, o ich vzájomnej interakcii teda vzniku väzieb a predovšetkým o procesoch ich zmeny, teda chemických reakciách. Pri tom treba starostlivo voliť slová, aby v predstave nebola prekážka, ktorá by bránila v ďalšom rozvíjaní poznania a nediskreditovala obsah.
Cieľom pri reforme má byť, aby sa vyučoval obsah, ktorý je nutný a postačujúci. Čo patrí k najväčším prekážkam, aby sme tento cieľ dosiahli?
Aj tu je kľúčom spolupráca, čo nemusí byť vždy ľahké a nezriedka potrebujeme potlačiť svoje egá. Napríklad odborníci, ktorí sú hlboko vnorení do svojho predmetu a nemajú predstavu, ako vyzerá interakcia s ostatnými. Sú presvedčení, že žiaci musia vedieť oveľa viac, než sa objektívne ukazuje ako nutné, aby sa mohli sami žiaci, alebo efektívnejšie s učiteľom, ďalej vzdelávať. Na ďalšiu vec narážame už teraz; niekedy jeden predmet „predbieha“ druhý. Napríklad hustota sa učí ako zlomok skôr, než žiaci rozumejú zlomkom v matematike. Alebo na strednej škole sa preberá chemická evolúcia skôr ako na fyzike Big bang. Takéto prierezové témy sú priamo ako stvorené na integráciu. Humanitné predmety – dejepis, geografia, etika a občianska náuka – by mali byť tiež prepojené – aj medzi sebou, aj s prírodovednou oblasťou. Moji kolegovia sa do toho už pustili.
Svojho času ste povedali, že tieto skúsenosti sa nedajú automaticky preniesť, že každá škola má svoje špecifické prostredie a kultúru. Predsa však, dá sa školám nejako pomôcť?
Môžeme si navzájom pomáhať, ak nezostaneme uzatvorení do seba, ak budeme navzájom zdieľať skúsenosti, omyly aj úspechy v našej práci. Dôležité však je, aby bola na škole otvorená komunitná atmosféra. Na osobnom vzťahu žiakov s učiteľom fakt záleží. Povedalo mi to už x absolventov. Veľakrát ani netušíme, ako zasiahneme do života detí. Mne raz jeden absolvent povedal 20 rokov po maturite, že vďaka tomu, čo som mu kedysi napísala, si nesiahol na život.
Viera Grohová vyštudovala učiteľstvo slovenčiny a hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Metódy výučby hudby rozpracovala v rigoróznej práci. Istý čas pracovala ako školská inšpektorka. Od roku 1998 pôsobila ako učiteľka na ZŠ v Poprade, neskôr ako riaditeľka ZUŠ a od roku 2009 viedla Spojenú školu na Letnej ulici. Vo svojej filozofii sa zameriava na vzdelávanie, kde je na prvom mieste záujem dieťaťa. Ako priekopníčka myšlienky sieťovania riaditeľov škôl stála v roku 2019 pri zrode Fóra proaktívnych škôl, kde t.č. pôsobí ako jeho predsedníčka. Dnes je aj konzultantkou a metodičkou pre školy pod hlavičkou Štátneho pedagogického ústavu.
Mária Smreková študovala fyziku a chémiu na Matematicko-fyzikálnej a Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Počas materskej dovolenky si urobila doktorát prírodných vied. Od začiatku rozvíja koncept medzipredmetových vzťahov v oblasti prírodných vied. Pôsobila na gymnáziách v Dunajskej Strede, Banskej Štiavnici a ul. Ladislava Sáru v Bratislave. Je spoluzakladateľkou a dlhoročnou riaditeľkou 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici v Bratislave, kde sa integrácii predmetov venujú od roku 1992. Zasadzuje sa za myšlienku úprav v obsahu vzdelávania a prepájania predmetov tak, aby sa rozvíjal záujem žiakov a študentov o poznávanie sveta. Je tiež členkou Hlavnej koordinačnej skupiny ŠPÚ pre kurikulárnu reformu na ZŠ.
Kontakt pre médiá:
Mgr. Anton Oberhauser, PR projektu, 0905 497 971, finaleconsulting@gmail.com
