Share on facebook
Zdieľať

Podporujúca klíma v škole je kľúčom k úspechu

Podporujúca klíma v škole je kľúčom k úspechu žiakov. Podporu pri rozvoji a napredovaní však musia dostávať nielen žiaci, ale aj učitelia.

Zhodli sa na tom experti na druhej online konferencií, ktoré každý utorok organizuje Stála konferencia aktérov vo vzdelávaní (SKAV) v rámci prípravy Partnerstva pre vzdelávanie 2030+ . SKAV pozýva do spolupráce na 5 kľúčových reformných témach vyše 100 organizácií „od jaslí po vedu“ s cieľom skvalitniť proces reforiem realizovaných v oblasti vzdelávania do roku 2030. Druhá diskusia sa venovala Personalizácii.

Žiak musí sedieť na mieste vodiča

Personalizácia znamená, že dieťa v škole opustí pohodlnú pozíciu spolucestujúceho, ktorý nerozmýšľa, kam sa vezie a kam sa dostáva každodennými činnosťami v škole a sadne si na stoličku vodiča. Z pohľadu učiteľa personalizácia znamená, že dieťaťa cíti, že zmenilo miesto, má priestor na to, aby spoznávalo a definovalo samého seba a hľadalo svoju cestu a cieľ, kam sa chce dostať. Cíti, že škola z neho pri svojom zotrvačnom chode nerobí objekt, ktorý sa musí podriaďovať, ale ono samé je partnerom v rozhovore,“ hovorí Ladislav Baranyai z občianskeho združenia Školský network, ktoré sprevádza školy na ceste ich rozvoja.

Preto, aby sme mohli vzdelávať personalizovane a deti mohli prevziať zodpovednosť za svoje vzdelávanie, sa potrebujú najskôr dobre poznať, potrebujú získať zručnosti v sociálnom kontakte a zručnosti ako využívať prostredie pre svoj prospech,“ dodáva Miroslava Kiripovská, riaditeľa Súkromnej základnej školy Edulienka a vysvetľuje, že pre takéto vzdelávanie je v škole kľúčový podporný tím nielen pre dieťa, ale aj pre učiteľov. Ak sa majú deti učiť zo vzájomných interakcií, skúšať si rôzne úlohy -od pozície lídra, cez pozíciu ochrancu či toho, kto je ochraňovaný, musia to robiť v bezpečnom prostredí dôvery a s učiteľmi, ktorí tomuto procesu rozumejú a dávajú im spätnú väzbu. Edulienka dnes overuje pilotný projekt učenia v cykloch. „Rovnaký obsah, len špirálovito rozšírený, sa učí v rôznych ročníkoch a ak majú deti vyššiu úroveň poznania, môžu sa presunúť a zapojiť do učenia vo vyššom ročníku, nemôžu však ísť nižšie.“ V škole pôsobia podporné tímy pre učiteľov a do vzdelávania sú zapojení aj ľudia s autentickou skúsenosťou z praxe – učia napríklad ako programátori pri výučbe IT tém.

Edda Óskarsdóttir z Islandskej univerzity pripomína, že pre personalizované vzdelávanie a poznanie žiaka nesmieme zabúdať aj na jeho kultúrny backround. „Zo sústredenia na predmet, ktorý učíme a na to, čo má žiak vedieť, musíme pozornosť nasmerovať na samotné dieťa. Musíme brať do úvahy jeho záujmy a danosti a tiež jeho názor.“

Učitelia potrebujú aj čas na obnovu síl

Argumentov a príkladov o význame podporných tímov pre žiakov a učiteľov na druhej online konferencií zaznelo mnoho. Základná škola v Kunraticiach pri Prahe má napr. systém „učiacich hniezd“ – nielen deti sa učia v skupinách, ale aj učitelia navzájom. Každý učiteľ má osobný plán pedagogického rozvoja a všetci spoločne zdieľajú skúsenosti, navštevujú svoje hodiny, učia sa jeden od druhého a k ďalšiemu rozvoju prizývajú priamo do školy externých odborníkov a supervízorov.

Aj ZŠ s MŠ v Budimíre pri Košiciach má rozsiahly podporný tím – od asistentov učiteľa, cez liečebného pedagóga, školského pedagóga či dokonca školského logopéda. Riaditeľka školy Jana Bavoľárová zdôrazňuje. „Dobrý riaditeľ a dobrí pedagógovia sú na škole najväčší kapitál, treba sa o nich starať a investovať do ich rozvoja, no treba byť na nich zároveň nároční. Treba im poskytnúť výzvy a priestor pre rast, no aj podporu pri tomto rozvoji,“ hovorí a pripomína, že nemôžeme zabudnúť na wellbeing učiteľov. Už dnes majú vysoké úväzky a často si privyrábajú k nízkej mzde ešte vedením krúžkov. „Pri tomto povolaní je vysoké riziko vyhorenia. Učiteľ, ktorý učí s nadšením a nasadením nevydrží v takomto tempe 30 rokov.

Dobrý príklad, ako môže vyzerať podpora učiteľov dáva Švajčiarsko: “Ak sa učitelia naháňajú za kreditmi a hľadajú si kurzy sami, nemusí to smerovať vždy k želanému cieľu. V tunajších školách máme dva razy do roka vyčlenený pracovný deň na vzdelávanie, deje sa priamo na škole a riešime to, na čom sa učitelia zhodli ako na akútnej téme, ktorú potrebujú riešiť. V tunajšom systéme nepoznám pedagóga, ktorý by pracoval v škole na plný úväzok 5 dní v týždni a k tomu ešte po pracovnej dobe viedol krúžky, pretože si potrebuje prilepšiť k výplate. Naopak, vzhľadom na to, práca s deťmi je náročná na psychiku, učitelia učia v priemere 3 dni v týždni a majú tiež nárok aj na dlhšie neplatené voľno. A bonusom pri tomto povolaní je tiež lepšie dôchodkové zabezpečenie,“ hovorí Petra Ondrčková, ktorá pôsobí vo Švajčiarsku.

Ladislav Baranyai kladie otázku, či by škola nemala zmeniť názov na „ateliér celkového rozvoja“ a otvoriť tak dvere ľuďom, ktorí majú rôzne dispozície, vrátame umenia, vedy, facilitovania procesov, vytvárania prostredia participácie a podpory. A dodáva, že by si prial, aby sme vedeli osloviť takto nadaných mladých ľudí a pritiahnuť ich do tohto sveta. Samozrejme, mali by byť za tento jedinečný prínos pre spoločnosť primerane ohodnotení.“

Viac pedagógov v jednej triede

Preto, aby učitelia dokázali reagovať na individuálne potreby žiaka, by ich zároveň malo byť v triede viac. „V našich triedach nie je učiteľ nikdy sám. V triede je s ním druhý pedagóg, prípadne asistent učiteľa alebo špeciálny pedagóg. Kým učiteľ vysvetľuje, špeciálny pedagóg môže za jeho chrbtom pomáhať s vizualizáciou učiva. A vzhľadom na to, že triedu dobre pozná, tak vie, komu musí ukázať inú cestu, aby svojim typom myslenia učivo pochopil. Navyše môže byť v triede aj pedagóg, ktorý sa venuje podpore jazykovej kompetencie v nemčine. Táto potreba je v Zürichu osobitne potrebná, pretože tu žije až 171 národností,“ hovorí Petra Ondrčková. Aj jej škola vyučuje v cykloch, 1-3 ročník má jedného učiteľa, podobne 4-6 ročník. Vo vyšších ročníkoch sa síce učitelia striedajú, no odborné predmety obsiahne jeden spoločný s názvom Príroda, človek a spoločnosť. Dieťa sa teda učí chémiu, fyziku či biológiu vo vzájomných súvislostiach.

Aj Základná škola v Kunraticiach pri Prahe má podobný systém. „Máme v triedach po tridsať detí, je to vedľa, ale snažíme sa, aby pri čo najväčšom počte hodín boli v triede dvaja učitelia, niekedy ešte spoločne s asistentom učiteľa. Keď sme mali naposledy v škole inšpekciu, školský inšpektor vyhlásil, že mu polovicu hodiny trvalo, kým určil, ktorý je hlavný a ktorý pomocný učiteľ,“ hovorí jej riaditeľ Vítek Beran.

Jana Bavoľárová zo ZŠ a MŠ v Budimíre dodáva, že ponúkajú žiakom možnosti pre ich rozvoj aj mimo hlavného rozvrhu s dôrazom na rozvoj kreativity. Preto je okrem interných krúžkov na škole i pracovisko ZUŠ, jazyková škola či škola spoločenských tancov.

Radosť zo spoznávania

Ak všetko funguje dobre, škola je radostným miestom, a tak to má byť, zhodli sa panelisti. Jana Bavoľárová hovorí, že zmena klímy stojí niekedy na detailoch. “Zameriavame sa na pozitívnu komunikáciu, nehovoríme „nebež po chodbe, ale kráčaj pomaly“, učíme žiakov všímať si na spolužiakoch dobré veci a oceňovať ich. Kladieme dôraz na charakterové vzdelávanie, máme predmet , ktorý sa venuje celoživotným pravidlám – zodpovednosť , spolupráca, priateľstvo, riešenie problémov.“

Pre radostnú klímu je dôležité nielen to, ako si spolu žiaci a učitelia rozumejú, ale aj to, akým spôsobom je dieťa hodnotené, upozorňuje Baran: „Celé generácie sme boli hodnotení nie podľa toho, čo vieme, ale podľa toho, čo nevieme. Neúspech nás nemotivuje a strach z trestu zväzuje. Potrebujeme v školách prívetivú atmosféru postavenú na bezpečí, dobrovoľnosti a práve voľby. Tak vzniká motivácia ísť pri poznávaní viac do hĺbky. Dieťa musí mať možnosť vyberať si – obed v jedálni, s kým bude spolupracovať, ktorú úlohu začne riešiť ako prvú a učiť sa pritom preberať zodpovednosť.“

Mnoho ľudí, vrátane niektorých zriaďovateľov nechápe koncept, v ktorom je škola miestom pekného stretávania, nie vyvíjania tlaku na ľudí. Je miestom, kde ľudia začínajú žiť svoj sen a mieria k nemu v radostnom ovzduší v spolupráci s ostatnými,“ hovorí Ladislav Baranyai. A dodáva: „To, aká je kultúra na našich školách sa nakoniec odráža na tom, aká je kultúra v celej našej spoločnosti.“

Andrea Settey Hajdúchová