Potrebujeme sa posunúť od školstva k vzdelávaniu

Košice/Žilina/Bratislava, 23. 10. 2021

POTREBUJEME SA POSUNÚŤ OD ŠKOLSTVA KU VZDELÁVANIU

…ABY SME PRI REFORMÁCH NEZABUDLI NA DETI, RODIČOV, UČITEĽOV I VEDENIE ŠKÔL…

dvojrozhovor s expertmi na personalizáciu, inklúziu a wellbeing

Slovensko sa vo vzdelávaní vydalo cestou inklúzie. Môže sa pritom inšpirovať aj odborníkmi z praxe, ktorí sa rokmi usilovnej a neúnavnej práce, niekedy napriek systému, dopracovali k pozoruhodným výsledkom. Patria medzi nich aj skúsená učiteľka Miroslava KIRIPOLSKÁ či podporovateľ autonómneho rozvoja škôl Ladislav BARANYAI.

MIROSLAVA KIRIPOLSKÁ

Miroslava, kedy ste si uvedomili potrebu personalizovaného prístupu ku žiakom, ktorý by rozvíjal ich jedinečný potenciál?

Asi už ako školáčka. Na matematike sa mi stávalo, že som dospela k úplne inému riešeniu, než aké sa očakávalo. Dokázala som sa pozrieť na vec z nového uhla pohľadu, ktorý väčšinou nikomu nenapadol. Ak má človek iné potreby ako väčšina, potom dobre chápe aj ostatných ľudí s ich ohromnou, širokou paletou inakosti. Ako učiteľka milujem triedy jedinečných detí s ich obrovskou dynamikou.

Čo teda robíte inak?

Inak ako kto? Čo je norma? Každé dieťa je osobnosť, vďaka ktorému sa môžeme aj my učiť. Učíme sa navzájom, čím sa medzi nami stiera formálna bariéra. Nemáme očakávania. Dieťa  sa otvára podľa toho, aký mu vytvoríme priestor. Môžeme ho inšpirovať. Ak by sme mu len odovzdávali informácie, klesneme na úroveň knižky alebo televízie, odkiaľ sa dozvie to isté. Nie sme zdroj, sme poskytovateľ zdrojov. Učíme deti tým, ako nás vidia žiť, komunikovať. U nás v škole sa osobne dobre poznáme, veľa sa rozprávame. Máme skupiny do 16 detí a aj počet ľudí, ktorí sa o ne starajú, je väčší ako bežne. Niektoré triedy  majú dvoch učiteľov, máme psychológa aj „klímana“.

Ako podporujete pedagógov?

Získaním diplomu sú učitelia stále iba na začiatku svojho rozvoja. Poskytujeme im mentorskú aj osobnú podporu, máme koučku, ktorá sa stará o ich psychickú pohodu.

Aký dopad má tento prístup na dieťa?

Osobnostne sa formuje tak, ako je preň prirodzené. Nedávno som bola svedkom rozhovoru dvoch siedmakov, z ktorých jeden nechcel sedieť s druhým. Tá vysoká a slušná úroveň argumentácie v rozhovore, úprimné vyjadrenie pocitov a otvorenosť aj mňa prekvapili. Pre mnohých dospelých by mohli byť inšpiráciou. Alebo napríklad používanie elektronických zariadení. Využívame ich pri výučbe už od prvého ročníka, ale deťom, ktoré sú s nami od 1. ročníka, samé  ani nenapadne vziať si vo voľnej chvíli tablet iba kvôli hre. Vedia, že technika je v prvom rade pomocník. Naša prvá absolventka tento rok úspešne urobila prijímacie skúšky na prestížne gymnázium. Aj to ukazuje, že deti u nás nielen dozrievajú a môžu si plniť aj svoje vzdelávacie sny. Všetok personál školy je dôležitou súčasťou všetkých procesov v škole.

Kedy ste si uvedomili, že sa chcete venovať deťom takto výsostne individuálne?

Keď som pracovala v školstve, množstvo času som trávila byrokraciou. Uvedomila som si, že musím odísť, lebo nie som šťastná. Začala som teda vzdelávať najprv jedno dieťa a postupne pribúdali ďalšie, ale princípy som sa snažila zachovať…

Citlivo vnímam rozdiel medzi školstvom a vzdelávaním. V istom momente sa začali od seba vzďaľovať. Prakticky sa skoro nepotrebujú. Robíme zmeny, v ktorých stále nie úplne presne vidíme konkrétne deti. Prospešná je jedine cesta dialógu s deťmi a rodičmi.

LADISLAV BARANYAI

Ladislav, v školskom systéme sa pohybujete už takmer 40 rokov. Akú cestu sme si odvtedy na Slovensku prešli?

V časoch totality bola u nás programovo ubíjaná individualita človeka. Osobne som sa preto ako absolvent tohto typu vzdelávania zamýšľal nad tým, ako by sme po tomto období mohli žiakom i školám dať podnety k rastu. A vyzerá to tak, že na úrovni jednotlivcov sa to dá – napr. nedávno mi zavolal jeden môj bývalý žiak. Hoci si už vôbec nepamätal, čo som ho učil, pri mne si uvedomil, že chce byť nezávislou osobnosťou, jedinečným človekom. Uvažoval som nad tým, ako tomu pomôcť aj systémovo. Niektoré veci sa dajú robiť hneď, napríklad komplexnú sebareflexiu na pôde školy. Aj využitím nástroja spätnej väzby, ktorý som za týmto účelom vyvinul. A niektoré veci pôjdu možno ťažšie – napr. 82 – 85 % pedagógov na základných a stredných školách u nás tvoria ženy a v školstve nutne potrebujeme viac mužov, už len kvôli mužským vzorom. Ženy nie sú horšie učiteľky ako muži, sú iba iné. Viac mužov znamená väčšiu pestrosť.

Ako pomáha váš nástroj, ktorý ste vyprofilovali za vyše desaťročie spolupráce so školami?

Pýtam sa žiakov, rodičov, učiteľov i vedenia škôl, čo by na svojej škole zmenili, aby tam chodili radšej. Hovorím im, že majú možnosť vyjadriť, ako svoju školu vnímajú z pohľadu svojich potrieb. Urobiť reflexiu cez vlastné hodnoty. Školám takto odporúčam ísť krok za krokom. A aby to vyhodnocovali. Aby pracovali na niečom vlastnom, tým nebude energia vynaložená zbytočne.

Čo vás po 10 rokoch takejto práce prekvapuje?

Rád by som poukázal na jeden paradox zistený z našich dát: iba 8 % rodičov je nespokojných so školou svojich detí, pritom až 60 % je nespokojných so spoločnosťou ako celkom. Na druhej strane výskumy ukázali zarážajúcu podobnosť medzi rebríčkom hodnôt dôležitých pre školy a spoločnosť. Až natoľko, že sa odvažujem povedať: Kultúra, ktorú do seba nasajú deti v škole, sa premieta do ich hodnotového nastavenia v dospelosti. Škola nás teda formuje viac, než si možno uvedomujeme. Mali by sme sa preto viac zamyslieť nad tým, čo sa deje v našich školách, pretože sa nám to pretavuje do spoločnosti. Bolo to pre mňa samého potvrdením potrebnosti práce, ktorej sa venujem.

Ste presvedčeným zástancom personalizácie vyučovania, často využívate slovný obraz o tom, ako sa žiak z pasívneho pasažiera napríklad vo vlaku či lietadle stane vďaka škole „šoférom, pilotom“ vlastného života. Ako sa to dá v praxi dosiahnuť? 

Začať treba uvažovaním o hodnotách. Čo nás v živote vedie a prečo? Kam chceme ísť? Dôležitým míľnikom je dosiahnutie slobody, ktorá ale ide ruku v ruke so zodpovednosťou. Vtedy nastáva premena. Žiaľ, doteraz je množstvo škôl zviazaných strachom zo sankcií za to, čo žiakom „nedávajú“. V praxi to potom vyzerá tak, že sa vyhýbajú všetkému, čo je nad rámec oficiálnych povinností. Keď sa škole podarí nastúpiť na cestu stálej sebaobnovy a rozvoja, v našich podmienkach ide väčšinou, povedal by som, o umelecké dielo. Škola sa stáva akoby orchestrom, ktorý prináša radosť. Dokáže sa pritom správne ohodnotiť a identifikovať svoju jedinečnosť.

Aké konkrétne príklady by ste priblížili?

Dejú sa tam, kde učitelia berú žiaka ako jedinečnú bytosť, zaujímajú sa o to, čo zaujíma jeho. Skvelé je, keď škola vytvára portfólio úspechov každého svojho žiaka. Uviedol by som známy príklad Spojenej školy na Letnej ulici v Poprade, v čase keď ju viedla Viera Grohová, kde spojili materskú, základnú a základnú umeleckú školu. Po prvotnom diagnostickom usmernení si každé dieťa mohlo vybrať svoj smer tvorivosti. Takýmto rozvojom sa dosiahlo, že si žiaci začali uvedomovať svoju hodnotu, získavali sebadôveru a rešpekt k iným aj k sebe. Následne išli ešte hlbšie do svojho vnútra. A to je spoločný odrazový mostík pre koncepty wellbeingu, inklúzie i personalizácie – vnútorne motivovaný žiak, sprevádzaný na ceste k svojmu vzdelávaniu v prostredí, ktoré na sebe tiež personalizovane pracuje z vlastnej motivácie…