Prepojenie teórie a praxe zajtrajška

Príbeh spolupráce

Keď na jar 2020 do našej krajiny vstúpil COVID-19 a prinútil nás zastaviť, nechtiac odkryl dlhodobo prehliadané detaily, ktoré klamlivo navodzovali pocit, ako sme dobre nastavení a všetko funguje, ako má. Zistili sme, že doteraz sme k sebe boli vždy úprimne neúprimní, ale aj napriek tomu sme si to odmietali priznať a pripustiť. Nie je predsa možné, aby za celú dobu od ’89 všetci imitovali činnosť a verili, že im to prejde… . Žiaľ, ukázalo sa, že áno, ba dokonca sme zašli tak ďaleko, že sme týmto spôsobom vychovali ďaľšie generácie. Preto máme dnes v líderských pozíciách ľudí, ktorí sa vyznačujú sebestrednosťou, neschopnosťou komunikovať alebo vôbec prijať akýkoľvek racionálny argument a to len preto, že nie je z ich hlavy. Jednoducho sa nám podarilo vychovať morálne tupú generáciu, kde kultúra predstavuje nutné zlo alebo pozlátko a neschopnosť viesť racionálny dialóg sme nahradili veľkodušnými slovnými floskulami. A tak sme prišli k dnešnému stavu, kde vytvoriť spoločenský diskurz je vlastne nemožné. Tkvie to hlavne v tom, že sme si zvykli diskutovať, ale nie hľadať riešenia, pretože ťažoba zodpovednosti je priam neúnosná. A preto sa snažíme zodpovednosť trieštiť slovkom predpoklad. Vďaka tomuto zázračnému slovíčku viete vyriecť aj tie najodvážnejšie myšlienkové konštrukcie a vízie, pretože postačí, aby ste použili „za predpokladu“ a hop, vaša zodpovednosť sa stráca a získavate nespočetné množstvo únikových ciest. Žiaľ, práve toto sa nám stalo s naším snažením pomôcť školstvu naprieč spoločnosťou, pretože výchovno-vzdelávací proces je o spoločenskej zodpovednosti. Stretnutia plné porozumení bez zrejmého výsledku, prázdne frázy a žiadne relevantné výstupy spôsobili, že októbrové zatvorenie škôl nie, že je také isté ako v marci, ale je ešte horšie, pretože dotknutí očakávali zmysluplné a racionálne riešenia diskutované a nastavené počas letných mesiacov. Cez leto je však vôľa pracovať nízka a ľudia zodpovední za dnešný stav si tiež chceli oddýchnuť, aj keď ich prácou je postarať sa o plynulý chod výchovno-vzdelávacieho procesu a zároveň vytvoriť komfort vzdelávania s nastavením plnohodnotného podporného systému, ktorý dokáže zvládnuť tak náročné situácie, ako momentálne prežívame. Výsledkom je, že situácia sa opäť rieši ex post, za chodu, čo je signifikantné pre systémy postavené viac na obrane ako prevencii. Toto prostredie vytvorilo priestor pre rôzne profesionálne diskusné skupiny, výsledkom ktorých nie je racionálne riešenie, ale hlavne nikdy neutíchajúci dialóg bez akéhokoľvek výsledku alebo akčné plány prípadne projekty, ktoré „riešia“ akútnu situáciu na konkrétny časový úsek, bez logického pokračovania. Je zarážajúce, že situácia v školstve sa opäť rieši bez účasti priamo dotknutých. Jednak je to spôsobené tým, že riaditelia škôl a vôbec pedagogická obec bola vždy v pozícii submisívneho prijímateľa a po druhé, vždy keď ktokoľvek z prostredia škôl s empirickými skúsenosťami v desiatkach rokov chcel čokoľvek navrhnúť, vždy bol postavený do pozície, že nerozumie problematike a zároveň je len na výplatnej listine, takže jeho úlohou nie je podieľať sa na kvalite výchovno-vzdelávacieho procesu svojimi poznatkami, ale má len odpracovať nariadené.